Crossroads

You can get it if you really want

Author: marquillo

Zrkadlá

( krátka poviedka )

Kedysi dávno, ma niekto vložil do veľkej miestnosti. Možno sa však mýlim a do miestnosti som nebol vložený. Niekedy ma dokonca premáha pocit, že v tej rozľahlej miestnosti bez okien som od večnosti. Fakt je, že si vôbec nedokážem spomenúť, ako som sa tu ocitol.

Aj teraz som tu, osamotený, v tej istej miestnosti aj keď od prvých chvíľ, na ktoré si spomínam, sa toho veľa zmenilo. Spomínam sa na moje prvé prebudenie, teda aspoň si myslím, že bolo prvé. Bol som vo veľkej miestnosti, skôr hale, s vysokým stropom bez osvetlenia a holými omietnutými stenami bez okien. Aj napriek chýbajúcim zdrojom svetla bola táto miestnosť jasná a akosi mysticky presvetlená. Aj vďaka tejto skutočnosti som mohol skonštatovať, že okrem mňa sa v miestnosti nenachádza nikto a nič. Nič! Len ja, ja sám a steny a áno, podlaha. Betónová podlaha, ktorá, ale, ako zázrakom nebola vôbec studená. Spomínal som mystické svetlo či presvetlenie? To nebolo jediné, čo sa mi zdalo zvláštne. Vo vzduchu bolo cítiť arómu. Teda množstvo aróm spojených do jedného zhluku, v ktorom som ale stále dokázal rozpoznať jednotlivé vône, pre ktoré som ale nevedel nájsť žiadne mená. Časom sa aróma stratila alebo som si na ňu zvykol. Možno tam ani žiadne vône neboli a ja som si ich iba vymyslel. Matne si spomínam, že ma zachvátila hrôza z toho, že v tejto prázdnej miestnosti strávim celé svoje bytie, či dokonca celú večnosť. Som v pekle, napadlo mi vtedy. Mal som vtedy v niečom pravdu, ale iba v niečom. Skutočne som v tejto miestnosti celú večnosť, avšak miestnosť už nie je taká prázdna ako pri mojom prvom prebudení. Už si veľmi nepamätám, ako som zvykol tráviť čas, kým som bol jediným objektom v celej miestnosti, no veľmi dobre si spomínam na čas, keď som sa prebudil a v miestnosti bolo niečo nové. Zrkadlo. Miešali sa vo mne zvedavosť s obavami, radosť so strachom. Celkom obyčajné zrkadlo, iba taká krehká stena reflektujúca realitu sveta pred ňou. A čo s tým, čo je za ňou? Stena mlčí. Zrkadlá nevedia všetko, pomyslel som si vtedy. No toto zrkadlo bolo iné. Síce som v ňom videl seba, no môj odraz sa nesprával ako sa na taký odraz v zrkadle patrí.

Neskôr pribudlo ďalšie zrkadlo, tomu prvému podobné nielen rozmermi, ale aj svojím netradičným zobrazovaním okolitého sveta. Musím priznať, že odraz v tomto zrkadle ma patrične vydesil. Keď som sa teda postavil pred zrkadlo, podľa očakávania som uvidel seba, avšak ten odraz mňa sa mi nepozeral do očí, ako to takéto odrazy normálne robia. Tento jeden spal. Ležal schúlený na betónovej podlahe, spokojne si odfukoval a rovnako spokojne sa pred mojimi očami otočil na druhý bok a ďalej pokračoval v odfukovaní. Len tak, akoby nič. Zrkadlá postupne pribúdali, miestnosť už zďaleka nebola taká prázdna ako kedysi. Postupne sa z nej stávala zrkadlová sieň.

Dnes ráno sa objavilo nové zrkadlo. Aj toto vyzerá byť pokazené. Už nejakú dobu prichádzajú zrkadlá, ktoré úplne ignorujú fakt, že sa pred ne postavím. To, že ma zrkadlá zvykli zobrazovať v iných pózach, či pri iných činnostiach, tak na to som si zvykol a veľmi rýchlo som to začal považovať za normálny jav. No tieto nové, tieto posledné zrkadlá, mi neprestajne ukazujú muža so šedivejúcou bradou, riedkym vlasovým porastom a tvárou obohnanou poľom vrások. Tento muž sa zvyčajne moc nehýbe, takmer vždy sa na mňa pozerá smutným, či azda iba unaveným pohľadom. Skúšal som na neho kričať, nech ide preč, no bez reakcie. Dnes sa ten muž v zrkadle na mňa usmial. Nebol to len nejaký náznak úsmevu, ale poriadny, úprimný úsmev starca. Chýbali mu tri predné zuby. Uvedomil som si, aké je už pre mňa samozrejmé, že odrazy v zrkadlách sa svojvoľne pohybujú a niekedy si aj niečo zahundrú popod fúz. No dnes to bolo iné. Stačil ten jeden úsmev zostarnutého muža a ja som sa zosypal.

Teraz sedím, ležím, píšem. Sám medzi mnohými. Ráno som odpadol pred zrkadlom a iba pred krátkou chvíľou som sa prebral. Otvoril som oči a pod zrkadlom som objavil zložený kus papiera. Bola to objednávka na zrkadlá. Mali byť dodávané až do dnešného dňa. Zajtra už nové zrkadlo neuvidím.

Podpoľanie alebo ako sme objavili skrytú krásu Slovenska

V poslednom období sa snažíme s manželkou spoznávať kúty Slovenska, ktoré nepatria medzi tie najnavštevovanejšie. Tatry sú síce krásne, ale celoročne preplnené turistami, no a s počtom turistov stúpli aj ceny služieb. Malú Fatru máme radi, no za posledný rok sme sa jej dosť “nabažili”. Poloniny sme boli pred rokom a tento rok plánujeme repete. Vieme o viacerých oblastiach Slovenska, ktoré sa oplatí navštiviť, no tentokrát sme sa rozhodli pre Podpoľanie.

Plánovanie výletu

Takže, vedeli sme približnú destináciu a dovolenkové voľno bolo zajednané. Nasledujúcim krokom bolo plánovanie, čo v našom ponímaní znamená: pozrieť dostupné ubytovanie a zistiť, čo všetko je možné v danom regióne vidieť.

Ubytovanie

Pri hľadaní ubytovania sme sa zamerali na obce Detva a Hriňová a ich blízke okolie. Dôvod bol jednoduchý – Poľana a východzie body na ňu. Web booking nebol veľmi nápomocný, tak prišla na rad mobilná aplikácia vypadni a taktiež klasika v podobe google máp. Mali sme na výber len medzi niekoľkými penziónmi, z ktorých sme si vybrali penzión Anka v obci Hriňová. Samotné ubytovanie sme zhodnotili ako veľmi dobré, hlavne, čo sa týka pomeru cena-kvalita. Izbu sme mali čistú, prostredie bolo príjemné a penzión ponúkal aj saunu a masáže. Taktiež sme sa dohodli aj na polpenzii. Pred penziónom sú aj parkovacie miesta.

Poľana

“Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov”

Takto sa začína Sládkovičov Detvan a kým sa vlastnou nohou nevydáte na samotný vrchol slávnej Poľany, nikdy naozaj neporozumiete týmto veršom. My sme sa rozhodli pre turistický okruh po zelenej turistickej značke od bodu Bystré-Vrátka na horský hotel Poľana a odtiaľ po červenej na samotnú Poľanu. Naspäť po žltej značke od horského hotela opäť do bodu Bystré-Vrátka.

Dĺžka trasy: 14,4km
Trvanie: 5:25 h

Čo nás prekvapilo…

  1. Upravené mestečká a dedinky. V Detve aj v Hriňovej sme sa cítili veľmi príjemne. Okamžite sme spozorovali, že aj tieto dve obce pocítili krásu eurofondov, keďže nielen námestia sú pomerne čerstvo vynovené.
  2. Autentickosť prostredia. Orava a Liptov sú nádherné, no mnohokrát ide o krásu umelo dotvorenú. Podpoľanie osloví návštevníka prostredím, ktoré nepocítilo taký silný zásah človeka, ako je tomu v iných regiónoch Slovenska.
  3. Divokosť Poľany – cesta na samotnú Poľanu bola na pomery Slovenska veľmi atypická. Náš výstup síce pripadol na pracovný deň, no aj napriek tomu sme boli prekvapení, že sme cestou nestretli žiadnych turistov. Až na ceste z vrchola sme stretli jednu dvojicu turistov smerujúcu na vrchol. Teda v súčte sme na takmer 15tich kilometroch stretli iba dvoch turistov.
  4. Všade prítomný život. V posledných rokoch sme si už takmer zvykli na suché lesy, vyschnuté potoky a celkovú absenciu vlhkosti v prírode. Cesta na Poľanu bola pravým opakom. Les bol nasiaknutý vodou ( a som presdvedčený, že to nebolo iba kvôli tej troche dažďa, čo spadol v predchádyajúci deň ), naokolo sme pozorovali len malo vyschnutých stromov a svet sa zelenal. Skutočný prales.
  5. Zatiaľ bez hromadného výrubu. Výruby lesov sú dnes na dennom poriadku na celom území Slovenska. Obchod s drevom neobchádza ani národné parky, čo sme na vlastné oči mohli vidieť minulý rok, počas výstupu na Kráľovu Hoľu alebo počas častých návštev Malej Fatry. Na Poľane sme avšak hromadný výrub nezaznamenali. Videli sme mnoho padnutých stromov, ktoré boli na našu radosť v lese ponechané ( čo je pre samotný les to najlepšie riešenie). Stromy, ktoré padli ľudskou rukou sme videli taktiež. Nebolo ich mnoho a všetky vyzerali byť choré. To je samozrejme iba naše pozorovanie a iba na určitej časti Poľany. Čo sa dialo na opačnej strane pohoria, to sme nevideli.
  6. Horúci čaj pod divokou Poľanou bol veľmi príjemným prekvapením. Horský hotel Poľana je počas výstupu na vrchol Poľany nemožné nespozorovať. Mz sme o ňom samozrejme vedeli už z procesu plánovania cesty. Avšak chodník bez turistov nám napovedal, že hotel nebude buď otvorený alebo dokonca bude opustený a schátraný. Naše domnienky sa ukázali ako nie celkom správne. Počas cesty na Poľanu sme skonštatovali, že hotel vyzerá opustene a zanedbane a vôbec nám nenapadlo vyskúšať, či ponúka akékoľvek služby. Pri spiatočnej ceste sme vcelku uzimení uvideli v jednom z okien hotelového bufetu yasvietené svetlo. Dvere boli otvorené, tak sme vstúpili dnu, kde nás privítala milá pani. Okamžite sme si objednali dva čaje s citrónom a sadli sme si do rohu blízko radiátora. Pri odchode sme s pani z horského bufetu prehodili niekoľko slov, z ktorých vyplynulo, že na opravu a znovusprevádzkovanie hotela sa ťažko zháňajú prostriedky, keďže ani eurofondy sa nedostanu všade tam, kde sú potrebné.
pohľad od vodopádu Bystré

Čo okrem Poľany sme ešte videli

Melichova skala – kamenný útvar vytvorenný sopečnou činnosťou, na ktorom zreteľne vidno ako pred dávnymi časmi smerovali prúdy lávy a po stuhnutí sa vytvorili objekty ako je napríklad táto skala.

Kaľamárka – súbor kamenných útvarov, ktoré nielen, že obsahujú archeologické nálezisko, ale sú často využívané aj horolezeckými skupinami.

časť Kaľamárky

Detvianske drevené kríže – pri detvianskom cintoríne sú vystavené drevené zdobené kríže, ktoré sú typické pre Podpoľanie.

detvianske drevené kríže

Podpolianske múzeum – skromné múzeum zamerané na kultúru podpolianskej oblasti. Jedna miestnosť sa venuje výrobe bryndze a salašníctvu, ďalšia Vígľašskému zámku a iná zasa prvému slovenskému námornému kapitánovi. To všetko za, na dnešnú dobu až symbolické vstupné, 1-EUR. Zážitok bol umocnený príjemnou pani sprievodkyňou.

Divín a Ružiná – ak vám ostane pár extra hodín, určite sa oplatí ísť pozrieť na hrad Divín do rovnomennej obce a hneď vo vedľajšej obci Ružiná sa nachádza vodná nádrž.

Podpoľanie je skutočným skrytým klenotom Slovenska, ktorý mnohí cestovatelia celoročne obchádzajú ( hádam len s výnimkou Podpolianskych slávností ) a možno aj vďaka tejto skutočnosti si tento kraj zachováva svoju autentickosť. Ak ale skutočne túžite spoznávať Slovensko, zatúlajte sa aj do tohto menej známeho regiónu a možno si ho aj vy zamilujete.

What is going on in Ukraine is horrible

I just want to say few words about that thing, what is happening in Ukraine. Briefly said, three Ukrainian ships were captured by Russia. There are many excuses and explanations on both sides. The internet is full of information and fake information and it’s difficult to find out what is true and what is not. We should focus only on those important things. Let’s do that.
So imagine, that you have proper state, with borders and with international pacts. State that was accepted by all other countries in the world as independent state with all standard rights. That’s Ukraine. So we have Ukraine. Great. And now, there is another country. The bigger one, the mightier with a huge influence in the world. Country with the leader, whom a lot of people is afraid of and is adoring at the same moment. That’s Russia. Everything is going quite well, both countries live next to each other without big conflicts. But one day…This sounds quite simple, I’m sure nothing like this can happen suddenly in one day, most probably it was long-term planning. The point is, that for the most of the world it could looks like sudden thing. What happened then? Russian president have decided, that certain part of Ukraine should become a new part of Russia. Name of this part is Crimea. Of course it wasn’t done so straight. There was a lot of fake news, or alternative news if you like that more.
Was a bit misty, people were saying many different stories. At first, that U.S. army is already in Crimea and that was the main reason of Russian invasion. But I really like other explanation/excuse of this invasion. Many people were saying and they are still convinced about it, that Russia had right to take Crimea from Ukraine. The reason for that right is historical fact, that Crimea used to be Russian. Fine, this could be a motivation and excuse for other countries. Leaders of many countries could say to other leaders of other countries: “We used to own your province, so now we gonna take it back. Who cares about borders and peace treaties.”
After a while people stopped talking about Crimea. Somehow we got used to this situation. It was easier to think and say something like: “Russia is different, they took, what thew wanted, standard rules won’t stop them. But it stopped with Crimea.” Did it? Really? And what about that three ships and Ukrainian sailors? What really happened? Again, don’t look at those various reasons and excused why it happened and who had a right to do what. Let’s see the final result. Who is an aggressor and who is a victim here. Did Ukraine captured Russians? Nope. It happened in other way. And that’s the main fact. It’s final result. And I’m not sure this is the end of that thing with Russia. And I’m scared…

marquillo

About the page name

A slice of everything, a pinch of adventure from everyplace, many different tastes, smells, sounds, ideas and many others. Among many ambitions of this website is also effort to provide various spectrum of topics. Like crossroads where more roads and paths meet at.

Note: As you probably already noticed, domain name is crossroad, not crossroads. Reason for that is simple. Domain crossroads was already taken for suffix sk. So that’s quick explanation.

author

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén