V poslednom období sa snažíme s manželkou spoznávať kúty Slovenska, ktoré nepatria medzi tie najnavštevovanejšie. Tatry sú síce krásne, ale celoročne preplnené turistami, no a s počtom turistov stúpli aj ceny služieb. Malú Fatru máme radi, no za posledný rok sme sa jej dosť “nabažili”. Poloniny sme boli pred rokom a tento rok plánujeme repete. Vieme o viacerých oblastiach Slovenska, ktoré sa oplatí navštiviť, no tentokrát sme sa rozhodli pre Podpoľanie.

Plánovanie výletu

Takže, vedeli sme približnú destináciu a dovolenkové voľno bolo zajednané. Nasledujúcim krokom bolo plánovanie, čo v našom ponímaní znamená: pozrieť dostupné ubytovanie a zistiť, čo všetko je možné v danom regióne vidieť.

Ubytovanie

Pri hľadaní ubytovania sme sa zamerali na obce Detva a Hriňová a ich blízke okolie. Dôvod bol jednoduchý – Poľana a východzie body na ňu. Web booking nebol veľmi nápomocný, tak prišla na rad mobilná aplikácia vypadni a taktiež klasika v podobe google máp. Mali sme na výber len medzi niekoľkými penziónmi, z ktorých sme si vybrali penzión Anka v obci Hriňová. Samotné ubytovanie sme zhodnotili ako veľmi dobré, hlavne, čo sa týka pomeru cena-kvalita. Izbu sme mali čistú, prostredie bolo príjemné a penzión ponúkal aj saunu a masáže. Taktiež sme sa dohodli aj na polpenzii. Pred penziónom sú aj parkovacie miesta.

Poľana

“Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov”

Takto sa začína Sládkovičov Detvan a kým sa vlastnou nohou nevydáte na samotný vrchol slávnej Poľany, nikdy naozaj neporozumiete týmto veršom. My sme sa rozhodli pre turistický okruh po zelenej turistickej značke od bodu Bystré-Vrátka na horský hotel Poľana a odtiaľ po červenej na samotnú Poľanu. Naspäť po žltej značke od horského hotela opäť do bodu Bystré-Vrátka.

Dĺžka trasy: 14,4km
Trvanie: 5:25 h

Čo nás prekvapilo…

  1. Upravené mestečká a dedinky. V Detve aj v Hriňovej sme sa cítili veľmi príjemne. Okamžite sme spozorovali, že aj tieto dve obce pocítili krásu eurofondov, keďže nielen námestia sú pomerne čerstvo vynovené.
  2. Autentickosť prostredia. Orava a Liptov sú nádherné, no mnohokrát ide o krásu umelo dotvorenú. Podpoľanie osloví návštevníka prostredím, ktoré nepocítilo taký silný zásah človeka, ako je tomu v iných regiónoch Slovenska.
  3. Divokosť Poľany – cesta na samotnú Poľanu bola na pomery Slovenska veľmi atypická. Náš výstup síce pripadol na pracovný deň, no aj napriek tomu sme boli prekvapení, že sme cestou nestretli žiadnych turistov. Až na ceste z vrchola sme stretli jednu dvojicu turistov smerujúcu na vrchol. Teda v súčte sme na takmer 15tich kilometroch stretli iba dvoch turistov.
  4. Všade prítomný život. V posledných rokoch sme si už takmer zvykli na suché lesy, vyschnuté potoky a celkovú absenciu vlhkosti v prírode. Cesta na Poľanu bola pravým opakom. Les bol nasiaknutý vodou ( a som presdvedčený, že to nebolo iba kvôli tej troche dažďa, čo spadol v predchádyajúci deň ), naokolo sme pozorovali len malo vyschnutých stromov a svet sa zelenal. Skutočný prales.
  5. Zatiaľ bez hromadného výrubu. Výruby lesov sú dnes na dennom poriadku na celom území Slovenska. Obchod s drevom neobchádza ani národné parky, čo sme na vlastné oči mohli vidieť minulý rok, počas výstupu na Kráľovu Hoľu alebo počas častých návštev Malej Fatry. Na Poľane sme avšak hromadný výrub nezaznamenali. Videli sme mnoho padnutých stromov, ktoré boli na našu radosť v lese ponechané ( čo je pre samotný les to najlepšie riešenie). Stromy, ktoré padli ľudskou rukou sme videli taktiež. Nebolo ich mnoho a všetky vyzerali byť choré. To je samozrejme iba naše pozorovanie a iba na určitej časti Poľany. Čo sa dialo na opačnej strane pohoria, to sme nevideli.
  6. Horúci čaj pod divokou Poľanou bol veľmi príjemným prekvapením. Horský hotel Poľana je počas výstupu na vrchol Poľany nemožné nespozorovať. Mz sme o ňom samozrejme vedeli už z procesu plánovania cesty. Avšak chodník bez turistov nám napovedal, že hotel nebude buď otvorený alebo dokonca bude opustený a schátraný. Naše domnienky sa ukázali ako nie celkom správne. Počas cesty na Poľanu sme skonštatovali, že hotel vyzerá opustene a zanedbane a vôbec nám nenapadlo vyskúšať, či ponúka akékoľvek služby. Pri spiatočnej ceste sme vcelku uzimení uvideli v jednom z okien hotelového bufetu yasvietené svetlo. Dvere boli otvorené, tak sme vstúpili dnu, kde nás privítala milá pani. Okamžite sme si objednali dva čaje s citrónom a sadli sme si do rohu blízko radiátora. Pri odchode sme s pani z horského bufetu prehodili niekoľko slov, z ktorých vyplynulo, že na opravu a znovusprevádzkovanie hotela sa ťažko zháňajú prostriedky, keďže ani eurofondy sa nedostanu všade tam, kde sú potrebné.
pohľad od vodopádu Bystré

Čo okrem Poľany sme ešte videli

Melichova skala – kamenný útvar vytvorenný sopečnou činnosťou, na ktorom zreteľne vidno ako pred dávnymi časmi smerovali prúdy lávy a po stuhnutí sa vytvorili objekty ako je napríklad táto skala.

Kaľamárka – súbor kamenných útvarov, ktoré nielen, že obsahujú archeologické nálezisko, ale sú často využívané aj horolezeckými skupinami.

časť Kaľamárky

Detvianske drevené kríže – pri detvianskom cintoríne sú vystavené drevené zdobené kríže, ktoré sú typické pre Podpoľanie.

detvianske drevené kríže

Podpolianske múzeum – skromné múzeum zamerané na kultúru podpolianskej oblasti. Jedna miestnosť sa venuje výrobe bryndze a salašníctvu, ďalšia Vígľašskému zámku a iná zasa prvému slovenskému námornému kapitánovi. To všetko za, na dnešnú dobu až symbolické vstupné, 1-EUR. Zážitok bol umocnený príjemnou pani sprievodkyňou.

Divín a Ružiná – ak vám ostane pár extra hodín, určite sa oplatí ísť pozrieť na hrad Divín do rovnomennej obce a hneď vo vedľajšej obci Ružiná sa nachádza vodná nádrž.

Podpoľanie je skutočným skrytým klenotom Slovenska, ktorý mnohí cestovatelia celoročne obchádzajú ( hádam len s výnimkou Podpolianskych slávností ) a možno aj vďaka tejto skutočnosti si tento kraj zachováva svoju autentickosť. Ak ale skutočne túžite spoznávať Slovensko, zatúlajte sa aj do tohto menej známeho regiónu a možno si ho aj vy zamilujete.